Potrebovala som sa tej noci jednoducho vyspať. Dva večere som hodne po polnoci ešte zavárala a Ziva už bývala tiež nepokojná a v noci ma budila. Tak som sa ju rozhodla nechať spať na jednu noc s Missy a Garfieldom na terase a nie v spálni s nami. Okolo 4 tej ráno som sa zrazu zobudila na hrabanie v búde a vedela som, že niečo nie je v poriadku. Šla som ju skontrolovať. Vyhrabala jamu pri terase pod tujou, celé packy špinavé a mala som pocit že jej začala odtekať plodová voda, ale nebola som si istá. Rodidlá boli ešte zatvorené. Okúpala som jej ritku a packy, vyfénovala ju aby bola suchá a čistá keby niečo.
Nemala som nachystanú pôrodnicu… Vlastne som nič nemala nachystané, ani dohodnutého lekára. Vzala som znovu kalendár a počítala. Rátala som, že budeme rodiť ako minule 61 alebo 62 deň. Bol 58 deň, ešte priskoro…. Dala som jej papať ale nechcela… Jasný znak že ide rodiť. Ľahla som si v obývačke vedľa nej, ale bola nepokojná a ani jedna sme už nevedeli zaspať. Okolo šiestej som napísala sms Zuzke, že asi rodíme. Za chvíľu sa mi ozval ospalý hlas: „Sprav kávu idem ku vám“. Dofrčala s pôrodnicou a už u nás ostala. Nech sme počítali ako chceli, bol len 58 deň a ona ma opatrne pripravovala na slabé šteniatka a prikladanie k bradavkám aby sa napili každú chvíľu najbližšie dva, tri dni. Poriadne tlaky začali okolo štvrť na 7 a o 7:05 sa narodil malý Výkričník – Bono, išiel ritkou dopredu. 
Vystrašilo ma to, ale Zuzka si rýchlo poradila, išiel v plodovom obale, takže to šlo ako tak. Nádherný psík s korunkou na hlave a na chrbte mal výkričník s bodkou. Trošku tmavší, len dole na chrbátiku s bielym znakom cez ritku. Pekná široká lysinka na hlave, súmerná maska a pekne vyplnené líčka a krátky noštek, atraktívna hlava. Pekné krátke tielko, bola som spokojná. No ak som čakala malé šteniatko, narodil sa 252 g valibuk, silný a životaschopný. Ziva sa tvárila v pohodičke, len trochu zakňučala. Zuzka ho riadne vyutierala vyčistila a priložila k bradavke. Na to, že sa narodil skoro sa prisal ako malá pijavička a začal pekne ťahať.
Na hodinu presne sa kontrakcie zopakovali, ale že by boli nejaké silné sa nedalo povedať. Okolo štvrť sa Ziva začala vrtieť a tlačiť a okolo tri štvrte na 8 už začala byť nervózna, potom si čupla a objavil sa obal so šteniatkom. Malý Benjamínko (Jamie) sa narodil zase ritkou o 7:58, vážil 265g, na chrbte mal dva väčšie biele znaky a jednu prednú nožičku mal sfarbenú do dola do čierna s hnedým z vnútra, presne rovnako ako Missy, len na opačnej nohe. Tieto dva pôrody celkom pekne prešli, ritkou idú asi preto, lebo je to tak skoro. Nestihli sa v brušku usporiadať. 
Vydýchli sme si, priložili šteniatka papať a trpezlivo čakali na ďalšie. Scenár sa opakoval, pred tri štvrte na 9 začali tlaky, ale kontrakciami by som to nenazvala. Keď som si predstavila na ten sťah, ktorý jej pri minulom pôrode prebehol telíčkom a potom porodila šteniatko hlavičkou dole, toto bol slabý odvar kontrakcie. Tretí krát som to mala skúsiť úplne sama, ale keď sa v rodidlách objavili dve malé nožičky bez obalu, chytila som paniku. Zuzka ich šikovne chytila, Ziva potlačila a pri troche pomoci od Zuzky bola o 9:05 na svete naša princeznička s hviezdičkou na čele. Prekrásna sučka, rovnomerne sfarbená, krátky noštek, plné nafúknuté líčka, peknučké ušká, krátke tielko. No tak na túto krásavicu budem teda riadne zvedavá ako bude rásť. Neskutočné šteniatko.
Čakali sme ďalšiu hodinu a nič. Začala som byť nervózna, prvý krát šli jedno po druhom ako hodinky. Potom ostala Ziva nervózna, vrtela sa, trochu potlačila a zase sa vrtela a potom chvíľu nič. Potom zase začala tlačiť ale len tak na oko. Uvideli sme nožičky a nič, kontrakcie sa neobjavili. Zuzka ju chvíľočku skúšala potiahnuť, ale maternica alebo pupočná šnúra ju vtiahli späť. Rozhodnutie padlo v zlomkoch sekúnd, musíme utekať k zverolekárovi. Sadli sme do auta a behom dvoch, troch minút sme boli na ambulancii, zbuchnátovala som nech mi otvoria. „Máme sučku so šteniatkom zaseknutým v rodidlách, pomôže nám.“ Nuž a čo sa potom dialo vrátane chabej, prakticky žiadnej pomoci v ambulancii sa márne snažím zabudnúť…. Oxitocín dostala až na našu žiadosť a po váhavej konzultácii s lekárom po telefóne… veď sú predsa dovolenky kto vie či vôbec zdvihne …. a minúty nemilosrdne utekali. Bála som sa o Zivu. Už som nemyslela na šteniatko, myslela som na svoju babuľku a bála som sa, či o ňu neprídem. Sedeli sme na zemi v nejakej prázdnej miestnosti alebo chodbe Zuzka, ja a Ziva, ja som Zive držala hlavu v dlaniach a prosila ju tlač, musíš tlačiť…. Potom prišla aká taká kontrakcia, akoby pochopila, že musí lebo jej nevieme inak pomôcť, zatlačila úplne vedome a Zuzka vytiahla maličkú, ktorej už nebolo pomoci…. Bola som zrazu na smrť unavená, skleslá a smutná. V ambulancii sme mali ešte identifikované dve neexistujúce šteniatka, ktoré sme si o tri hodiny šli pozrieť a potvrdiť, že tam nie sú na kliniku do Lamača.
Igor zahlásil, že princezná ostáva doma… a ja, že si nedám ani jedného… a tak mi trvalo, kým som o nich dala vedieť svetu, aby som ich ešte chvíľu pred ním ochránila a rozhodla som sa, že to nejdem ešte nejakú tú chvíľu riešiť. Príroda nám občas pripomenie, akí sme bezmocní….