Pytačky majú na Slovensku hlbokú tradíciu. Najprv sa dlho a dôsledne vyberá partner a zvažujú všetky okolnosti. Nuž a potom rozhodne kombinácia srdca a rozumu. Takto nejako to bolo aj u nás. Budúceho ocina našich šteniatok som vyberala dva roky.
Leeroy vom Erlenbacher Hemmerich „Johnyho“ sme videli prvý krát na výstave v Salzburgu. Psík ma zaujal na prvý pohľad. Nuž a potom prišla, ako to býva do hry náhoda. Jeho majiteľka Barbara Rojc z chovateľskej stanice http://
Žiaden chovateľ nevie výsledok svojho rozhodnutia a tak som dala na výber “srdcom” proste som to tak cítila.
Zivuša začala hárať prvé májové dni a krytie vychádzalo na tento víkend, super. V stredu som jeh dala zmerať progesteron. Trochu skôr, pretože nehrozilo, že by som stihla prísť domov vo štvrtok z práce včas, aby som stihla testy. Hodnota 23 skoro zruinovala moje plány. Je neskoro! Panika je slabé slovo. Prešvihla som to! To predsa nie je možné, je len desiaty deň! Veterinár zobral aj vzorku pod mikroskop a stery buniek hovorili, že je pred ovuláciou. Keby som tak mohla sadnúť do auta a švihať do Ljubljany! Vo štvrtok som však z práce proste nemohla odísť! Náš veterinár to nevzdal a tak skontroloval hodnotu opakovane vo štvrtok ráno, doma ostal Igor. To isté! Nakoniec poslal krv ešte aj do labáku a okolo tretej mi volal výsledok, prístroj zlyhal! Vo štvrtok ráno bol progesteron 13, vraj mám sadnúť do auta a švihať za psíkom. Zablokovala som myseľ a sústredila sa na prácu, spravila čo bolo treba do štvrtej. Potom zbalila kufre, napísala Barbare Rejc, že možno prídem po pol noci. Ona, že nevadí, hoci aj nad ránom, bude čakať. Doma zavládla „tichá“ domácnosť a Igor vôbec neschvaľoval moje rozhodnutie ísť sama, lebo on mohol ísť až v piatok večer. Potrebovala som parťáka, čo by sa rozhodol do hodiny ísť so mnou. Aj keď sa často tvárim ako „železná lady“ vedela som, že opora manžela mi bude chýbať. Tak som zavolala sestre a obsah výletu sa zmenil ako kývnutím čarovného prútika. Nie len, že pôjdeme za psom, ale urobíme si aj výlet do Ljubljany a ja jej ukážem všetky architektonické úspechy úžasného Plečnika! O šiestej som už mala naložené veci v aute a volala nech ma čaká pred domom. Neskutočne som sa tešila na výlet. Otvorím kufor auta nech naložím jej kufre a ona: „a kde máš Zivu?“ Pozerám do psej prepravky a tam nič. „Zabudla som baby!“ A nasledoval výbuch neskutočného smiechu! „Tak to som zvedavá čo by sme spravili, keď by sme prišli o pol noci do Ljubljany a Ziva by tam nebola!“ Tak sme sa zastavili u nás ešte raz, naložili cavalierky, pobavili Igora a odfrčali. Ďakovala som v duchu tomu úžasnému pánovi „Pokroku“ za tetu „Navigáciu“ pretože som nestihla pozrieť cestu ani vytlačiť mapu. Svet je s nimi malý a jednoduchý.
Prišli sme po jedenástej v noci a Barbara s krásne vyčesaným Johnym nás naozaj čakali. „Let”s them play a little.“ Navrhla na moje prekvapenie, pretože som si spomenula na prvé krytie spred dvoch rokov… to s nahováraním nemalo nič spoločné. Nuž, náš gavalier Johny k Zive prišiel a bolo to tak, ako som si predstavovala. Oňuchal jej uško, pohrali sa, bol proste milý a Barbara ho jemne odtískala, aby sa neponáhľal. Nuž, na prvý krát to síce vyšlo, ale krátko. Barbara ma prekvapila, vraj skúsime za štvrť hodinku ešte raz. Vraj, koľko to trvá, závisí od sučky, ak psíka chce, môže spojenie trvať dosť dlho a vtedy je pravdepodobnejšie, že ostane kotná. Tak sa zopakovalo a tento krát to trvalo skoro tri štvrte hodiny. Dohodli sme krytie na druhý deň a šli na hotel. Teta Navigácia sa pomýlila a doviedla nás do dedinky Krtina, takže sme sa v aute plnom smiechu vracali skoro 20 km, ale nakoniec sme šťastlivo trafili, vybalili, vyvenčili psov a do štvrtej rána kecali o všeličom možnom. Poobede sme boli znovu na „pytačkách“. Všetko prebehlo ako malo a mne ostáva len dúfať, že sme neprišli neskoro a budeme mať šteniatka! Nuž, ale výsledok budeme vedieť najskôr za tri týždne.
„Pracovná časť“ výletu skončila a my sme si šli pozrieť Ljubljanu na jar. Zabudla som fotoaparát doma, tak mám len zopár fotiek z mobilu.