Pôjdeme, nepôjdeme? Dumala som v noci pred tým ako som zaspala, celý deň som sa cítila dosť zle. Keď som si predstavila, že som posledné štyri dni vstávala po piatej, aby som stihla cvičiť s Belou pred prácou a večer ešte raz a nakoniec nebudem môcť ísť! Ráno som sa zase zobudila okolo pol piatej. Zobrala som vyvenčiť baby na trochu dlhšiu prechádzku. Zatvárili sa, že veď je sobota, tak čo buntoším. Vonku bolo príjemne, spravilo mi to dobre. Začala som baliť. Ziva, keď uvidela skladacie stoličky zaľahla ku vchodovým dverám s výrazom: “Aj ja idem.” “Ziva, ostávaš doma.” Krátko som jej vysvetlila, ešte pozornejšie naježila uši, či to myslím vážne. Je to taká hra, buď jej poviem, že ide alebo ostáva doma. Keď vie, že ide tak začne robiť bengál, lebo sa nevie dočkať. Keď poviem, že ostáva doma, tak ma hypnotizuje až do odchodu pohľadom z chodby, či to myslím vážne. Hop, šup a po siedmej sme sadali do auta. Igor sa obetoval a šiel so mnou. Ja som šla opatrovať Belu a Igor mňa, celkom príjemné.
Musím uznať, že organizácia vstupu bola fajn. Tým to asi haslo. Hala bola otrasne prepchatá, nedalo sa pohnúť,sedieť, pripravovať. Bela bola v miernom šoku. Chvost stiahnutý pod bruškom až po krk, strhla sa sem tam na hluk. Dobrý šok. Pred nami šli československé ovčiaky, takže keď som chcela zoznámiť Belu s kruhom, bola z nich celá vystrašená. Ak som ju chcela zoznámiť s prostredím a upokojiť tak sa mi to veľmi nepodarilo. Ostrieľané cavaliere boli OK, ostatné ako ktorý. Ako sa hovorí, akciu nakoniec robí nálada a keďže všetci sa tešili zo stretnutia po sviatkoch, bola dobrá. Zlepšili ju udalosti ako napríklad, Martina si zabudla topánky, tak som jej ponúkla moje balerínky čo som mala na prezutie. “No a nezabudni, že po jedenástej sa premenia … “ zažartoval Igor.“Na čo sa premenia, začnú mi obhrýzať nohy? Alebo sú to také tuko-žrútky, to by som celkom brala.” “No tak tuko-žrútky by som len tak zadarmo neponúkala, o tie by bola bitka.” Predstava nás všetkých tak nadchla, že z nás priam sršala dobrá nálada. No a medzi tým otĺkanie pri každom pohybe a premiestnení medzi vystavovateľmi, medzi publikom a psami.
Predvádzanie a hodnotenie sa prakticky nedalo sledovať. Matyáš síce komentoval svoje rozhodnutie, ale v tom hluku ho nebolo skoro vôbec počuť a bol ďaleko od publika, tak to malo zmysel len pre práve vystavjúceho handlera. Ešte, že kruhy boli pekné veľké, aspoň pre cavaliere, neviem čo si o nich mysleli chovatelia veľkých plemien. Pomaly ovčiaky končili a mali sme ísť my, keď sa zrazu niesla torta. Malá handlerka Lucka Domaníková oslavuje svoje 11-te narodeniny. Moja Ailinka by už mala 12 rokov, takže Lucku si pamätám tuším odkedy ledva vedela chodiť, už vtedy ju tuším mamina posielala do junior handling? V tom čase na výstavách pobehovali asi štyri dievčatká, jedna zlatšia ako druhá. Dnes je to malý profesionál. Každému sa ušiel kúsok a znovu sme sa nejako pretláčali. V tej trme vrme som sa nevedela sústrediť na prebiehajúce hodnotenia, ale psov, triedu mladých a strednú som si nenechala ujsť. Bola som zvedavá na Dana Zlodziejska zgraja, víťaza svetovej výstavy, Black Sabbath Bou Magnolia Passco a Etara Prokopská hvězda som už viac krát videla a Arannel Tini biely demon bol pre mňa tiež nový. Silná trieda, jeden bol krajší ako druhý. Z mladých som bola zvedavá ako rastie Royal Romance Baxxter, nuž do krásy. Páčil sa mi ešte viac ako v Nitre. Ďalšie triedy mi ušli, musela som sa ísť pripraviť a cez dav ľudí sa nedalo sledovať. Vždy si hovorím, prečo sa na to len dám? Mám trému a pritomv doraste fakt o nič nejde. Pred nami šla Joanna Staszuk z Poľska, doteraz sme sa len okukávali a dnes sme sa už začali aj rozprávať. Odpoveď je jednoduchá, som zvedavá ako sa budú páčiť moje psíky a teším sa na starých známych a na to, že získam nové kamarátky. Joanna má krásnych psíkov a jej Mistique v triede šteniat bola jednoducho nádherná. Šli sme hneď za ňou v doraste. Chvíľu sme boli v kruhu stratené, nepracovali sme ako tím. Mne – to samozrejme ušlo, keď ste v kruhu, tak všetko zbehne rýchlo, ale Igor nás pozorne sledoval. Potom to už celkom šlo, len Bela mala stále chvostík pod ritkou a zadok sa jej potom zaokrúhlil, bolo toho na babulku veľa. Matyáš mal pochopenie, aj keď mi povedal, že by som s tým mala niečo spraviť, že je to škoda. Nuž, krásne hodnotenie, veľmi nádejná 1. Super.
Na ďalšie triedy sme nečakali, mala som už dosť, tak sme zapísali výsledok do rodokmeňa, zbalili veci a rozlúčili sa. Nuž, či sa ešte vyberieme na Trenčín veru neviem, pomer cena/výkon je dosť zlý. Uvidíme…