Dnes sme mali na návšteve Vierku Stloukalovú, poradkyňu klubu Cavalier King Charles Spaniel s manželom. Cítila som sa ako mamička, ktorá čaká na babicu, aby ju prišla skontrolovať, či robí všetko správne. Vierkin Robin bol tatino mojej prvej cavalierky Ailinky a odvtedy sú naše osudy krásne prepletené.
Vonku lialo ako z krhly a hoci bolo včera 35 C, dnes Igor prikúril aby šteniatkam nebolo zima. Teplota klesla na dobrých 14,5 C. Keď prišli, šteniatka si spokojne drichmali. Samozrejme si sadli rovno k ohrádke a pozerali najprv na jedno, potom na druhé, Vierka sa im nežne prihovárala a pozorovala ich. Artemis a Artuš sa k nej rovno rozbehli, verní svojej cavalierskej povahe ju prišli otvorene privítať. Musím si na budúce všimnúť čo spravia šteniatka, keď k nim príde niekto nový, či budú aj na budúce reagovať rovnako. Vierka si založila okuliare, sadla na stolček pri ohrádke a tak sa pýtam: „Ako ti ich mám podať podľa toho ktoré sa kedy narodilo?“ „Nie, najprv si pozriem chlapcov.“ Tak som vylovila v klbčiacich sa šteniatkach. „Toto je Atos. Narodil sa ako prvý.“ „Najprv mi ho ukáž.“ Položila som si ho bruškom na ruku a ukázala šteniatko z predu. Vierka si pozorne pozrela jeho hlavu, oči a potom si ho vzala na ruky. Pozrela mu do papuľky. Veľmi opatrne mu prehmatala bruško a skontrolovala kýlu. Všetko bolo v poriadku. Nakoniec skontrolovala, či má zostúpené semenníky. „No a ty si už chlap!” Spokojne ho pohladkala, nežne si ho túlila a opatrne ho postavila na širokú stoličku pod nohy na ktorej som mala deku. Dala ho do výstavného postoja a ešte raz si ho pozorne pozrela. „Má krásne sfarbenie, tá tmavá síce ešte viac vystúpi, ale aj tak bude nádherný. Tá strapatá srsť sa úplne vymení, môže byť rovnako strapatý, ale môže mať aj úplne rovnú srsť.“ Dala ho medzi šteniatka a napísala si poznámky.
Podala som jej Artuša. „Tento má nádherné oči. Pozri, ten výraz tváre je iný pretože ich má veľké. To je krásna hlava.“ Artuš na ňu nadurdene pozeral. Vzala si ho na ruky. „Má trochu kýlu. Skús napísať Domaníkovej, vraj oni na svojich šteniatkach vyskúšali ichtyol, že stiahol brušnú dutinu a kýla po pár dňoch zmizla.“Dostávam vzácne rady. „Tebe ešte to tu ešte behá hore dole, ale to je úplne v poriadku, do deviatich týždňov by mali byť semenníky dole, dovtedy sa môžu hýbať.“ Postavila ho na stoličku a pozrela tielko. Vrátila medzi ostatné a znovu urobila poznámky. Igor sa medzi časom tiež vypytoval: „Takže vy vidíte všetky šteniatka na Slovensku?“ „Na Slovensku sa najviac šteniatok rodí v chovnej stanici Biely démon a Scarlet team.V ostatných sú vrhy sem tam.“
„Tak, ktorú sučku ti dám ako prvú?“ „To je jedno, daj od kraja.“ Natiahla som sa za Anabelou. „Ukáž sa ty maličká. Toto je najmenšie šteniatko z vrhu?“ „Áno, aj som sa jej najviac venovala, hovorím tomu že som mala postnatálnu depresiu, ja dva krát a Ziva ani raz, je proste úžasná. Zdalo sa mi, že nedvíha zrazu hlavičku, tak som ju jednu noc do jednej rána každú hodinu prikladala k cicíku.“ „To si ich moc pozorovala, Ziva vedela čo sa deje.“ Trochu blahosklonne sa Vierka bavila na mojej neuróze. Procedúra sa opakovala, kýla nebola, šteniatko si pekne postavila, pohladkala ho. Podarené bolo pozorovať rôzne správanie chovateliek pri šteniatkach. Kým kamarátky Zuzka s Jankou v piatok na návšteve s nimi narobili taký čurbes, že ich bol plný dvor, Vierka ich nežne hladila a šteniatka sa upokojili a začali zaspávať priamo pod jej rukami.
Podala som Artemis. „Táto má kýlu, ale maličkú, to môže ešte zrásť.“ Skúmavo si ju pozerala. „Všetky majú úplne úžasné chvosty. Úplne správne nasadené.“ „Jéj, super, konečne budem mať šteniatko so správnym chvostom, doteraz sa mi to nepodarilo. Zato nohy majú ako futbalisti.“ „Tak toto nebudem komentovať.“ Zasmiala sa Vierka. „No na nej sa aj lekár baví, že im chce pozerať nohy a kostru už teraz.“ Igor s mojím skúmaním šteniatok po stránke predností vôbec nesúhlasí. Pre neho je jasné, že si je treba vybrať silné a zdravé šteniatko s nebojácnou a otvorenou povahou, proste Artemis. Poslednú beriem a ukazujem Amarylis. „No ja by som sa fakt nevedela rozhodnúť.“ Pritúli si ju k perám. „Aj táto má krásnu hlavu. Hm, teraz má mierny predkus. Kliešte sú v poriadku, ale predkus nesmie mať. Ale to sa mení a bude meniť, už na budúci týždeň môže mať kliešte. Musela by si si nechať sučky aspoň do pol roka aby si videla, ale to by si si potom nechala obidve, nedokázala by si sa ho vzdať. Tak ja sa ti nedivím, ja by som si nevedela vybrať. Asi Belu.“ Opatrne zakončila. „Mne sa vždy páčia najmenšie šteniatka.“ „To preto máme doma malých obrov.“ Zaklincoval to Edo.
„Máš krásny vrh, skutočne. Môžeš byť šťastná.“ Tak to bolo najkrajšie ocenenie aké som mohla počuť. „No a čo teraz, zabudla som sa pozrieť čo mám spraviť?“ „Máš vytlačený záznam o kontrole vrhu z kynologickej jednoty?“ Samozrejme som nemala. „Nevadí, tak ti ho vytlačím, zapíšem a hodím do schránky. Potom musíš v siedmich týždňoch šteniatka začipovať, čip nalepiť k záznamu a poslať na kynologickú jednotu aby ti vystavili preukaz o pôvode psa.“ „No a ak sa stále nebudeš vedieť rozhodnúť, tak to urob ako chovateľka mojej Kaysi. Stále sa rozhodovala medzi Klárou a Kaysi tak mi povedala nech si vyberiem ja. Tak som to rozhodla ja.“Posledné slová na rozlúčku a ja som šla celá uveličená znovu skontrolovať či tam tí šampióni môjho srdca stále sú.