Môj prvý cavalier Aila

Život si bežal svojou cestou. Vysoká škola, zamestnanie, svadba. Mala som všetko o čom som v 17 snívala. Rodinu, prácu, kamarátky a kamarátov. Nejaký čas sme žili v zahraničí, veľa sme cestovali (Sydney, Štrasburg, Nashvile a ďalšie ponuky boli otvorené.) Neviem ako sa zvláda bežná materská dovolenka, moja bola úžasná a ťažká zároveň. Každý rok v inom štáte, s novými kamarátmi, ďaleko od rodiny a plná vzrušujúcich zážitkov a skúseností. Medzi časom sme sa túlali s dvomi deťmi a kopou kufrov, až prišiel okamih, keď sme stáli pred rozhodnutím, syn mal ísť do prvej triedy.
Život nám s manželom daroval úžasnú možnosť, „vybrať si miesto, kde chceme žiť“ a vybrali sme si. Budem žiť tu, na Slovensku. Eufória z rozhodnutia, realita z precitnutia. Deti začínali vyrastať do veku zodpovednosti, prestali ma tak potrebovať, manžel bol ponorený do svojich povinností a ja čím ďalej tým viac do svojich. Po rokoch, keď mne samej nepatrila ani jedna minúta dňa som začala znovu snívať. Zistila som, že všetci si žijú svojím životom, že láska ktorú rozdávam patrí viacerým a láska ktorú dostávam mi nestačí. Ľudia sú príliš zahladení do seba… Zatúžila som po tej inej láske, oddanej, jedinej a bezvýhradnej, láske psa. Deti rástli a mne ostal zvyk z detstva, hladkať s nimi každého psa a mačku, ktorí sa nechali. Spomínala som si na túlanie s Cézarom, na hodiny, ktoré patrili len nám a radosť len tak pre radosť z dňa. Znovu a znovu v rodine zaznievalo, „Mamina my chceme psíka!“ Raz mal „rozum“ manžel raz ja. Postupne sa všetko stabilizovalo, deti mali okolo 10 rokov a začínali byť samostatné, ďalšie sme neplánovali a v rodine sa začala žiadať zmena. Zmena, ktorá by oživila stereotyp, do ktorého sme vkĺzli. Tak sa míňali dni.

Hovorí sa, že keď človek po niečom túži, celý svet sa spojí aby si to dostal. Tak sa to stalo. Moja kolegyňa a priateľka mala sučku cavaliera Aimu z Jesennej vody. Celé obedné prestávky som ju dokázala počúvať aká je, čo vyparatila, ako sa s ňou hrajú, až jedného dňa prišla, že plánuje šteniatka. Osud sa s nami zahráva ako chce. Dlho som jej nepovedala, že rozmýšľam nad jej šteniatkom. Prežívala som s ňou každý krok gravidity až mi jedného dňa prišla sms, máme 6 šteniatok, 2 tricolor sučky, 2 blenhaim sučky a dvoch blenahim psíkov. Prežívala som s ňou pôrod, otvorenie očiek, trápenie s tou prvou, najmenšou, ktorú musela prikladať k cecíku aby pila. Videla som ich prvé fotky. Rozprávali sme sa o každom pokroku, ktorý šteniatka spravili, videli sme ich rásť zhruba od 4 týždňa na vlastné oči každý týždeň. Musím povedať, celá rodina zažila toto nádherné obdobie a som jej doteraz veľmi vďačná, že sme mohli prežívať ako vyrastali. Rozhodovať sa, ktoré by tak mohlo byť naše a dôjsť k presvedčeniu, áno chceme šteniatko.

Vybrali sme si najpokojnejšie, najmenej agresívne, milé šteňa, možno trochu plaché, to ktoré prikladala k cicíkom. Vybrali sme jej meno, ktoré dala zapísať do rodokmeňa Aila Jesenná voda. Bolo to úžasné obdobie a každému novému majiteľovi prajem, aby si ho rovnako užil.