Môj prvý pes v živote bol čuvač Cézar z chovnej stanice Biely Démon.Dostala som ho na 17. narodeniny a môj život sa zmenil. Bola som neistá puberťáčka túlajúca sa sama po uliciach a Karpatochv okolí Stupavy, plná snov, odtrhnutých od reality. Pocit,ktorý vo mojich spomienkach ostal, samozrejme, vnútorný pocit vnútorného sveta. Jeden zo snov bolo mať psa. Pamätám sa, ako som ležiavala dlho do noci v posteli a predstavovala si,aké by to bolo mať niekoho, kto ma bude milovať takú aká som,nebude ma kritizovať a už len to že k nemu prídem ho naplní radosťou a láskou.
Prečo slovenský čuvač? Pretože mamička pri pohľadu na obrázok v knižke400 rád pre milovníkov psov povedala, tento je nádherný, takéhoto by som chcela. Ja som si predstavovala niečo menšie, niečo čo by som ľahko zvládla vziať do autobusu, na dovolenky, čo by sa rýchlo učesalo, takého kokeršpaniela alebo toho malého španiela, ktorého v tom čase na Slovensku nebolo dostať kúpiť. Sestra študovala genetiku a jej spolužiačka, Ingrid Mikulášová, chovateľka stanice Biely démon chovala čuvačov. Jedného pekného dňa priniesla 3 mesačné šteniatko, ktoré už vtedy vážilo cez 10 kg, okamžite pochopilo že je moje a pri pokuse 3 ročnej sestričky prísť ku mne zúrivo zavrčalo „Toto je moja pani, neopováž si ju privlastniť“. Vyťahala som ho za uši, povedala fuj a to šteňa na mňa nechápavo pozrelo. Po chvíli si povedalo, dobre, keď povieš tak to tak bude. Nikdy viac ju však neprijalo a raz dokonca, keď nikto na dvore nebol ju pováľal po zemi. Deti nemal v láske, pijanov neznášal. Vo chvíli keď vtrhol do nášho dvora ako vládca a pán uznal jediného pána,mňa a vznikla láska na dlhých 7 rokov. Z puberťáčky túžiacej po láske, maznaní, vlastnení a dávaní sa stalo normálne mladé dievča, ktoré sa naučilo, že sny a realita sú dve rozdielne veci. Začalo sa učiť, že nie rodičia vedú a rozhodujú všetky kroky ktoré spravím. Našla som cvičák, zistila som si ako spraviť bonitáciu, našla som mu dokonca fenu (či mali šteniatka som sa nedopátrala, lebo som si zabudla vypýtať adresu). Ráno som vstávala pred školou, aby sa Cézar stihol vybehať, poobede musel ísť znovu von. Zháňala a varila som mu žrádlo (tony žrádla) keďže v tom čase granule neboli. Musela som s ním ísť aj vtedy, keď mi bolo zle, keď sa mi nechcelo a keď som sa ne neho vykašlala,rodičia ma spucovali so slovami „Chcela si psa, tak sa o neho staraj“. Naučila som sa jedno, láska nie je len prijímať ale aj dávať. Láska je denno denná starostlivosť a keď nemáš toho druhého, kto by ťa zaskočil, je to veľmi veľmi ťažké.Boli to cenné skúsenosti pre výber partnera, pri starostlivosti o deti a domácnosť. Na Cézara sa dalo občas „zabudnúť“a zaskočil výnimočne niekto iný ale vedela som čo ma čaká raz, potom, keď to už nebude psík ale skutoční ľudia.
Cézar mal 7 rokov, keď mu spodnú čeľusť napadla rakovina, zuby mu postupne vytláčala z ďasien, mal ich spuchnuté, boľavé a lekár mal jediné riešenie amputovať spodnú čeľusť alebo ho môžem nechať v Senci, pichnú mu injekciu a „postarajú sa o telo“. Plakala som celou cestou zo Senca do Bratislavy, z Bratislavy do Stupavy túlila som sa k nemu na zadnom sedadle autobusa a nevadilo mi, že som divná.
Trápili sme sa ešte do jesene. Potom prišli prvé mrazy a Cézar v noci plakal. Chodila som k nemu v pyžame, potajomky a potom som sa jedného dňa rozhodla ukončiť to trápenie a v duchu som si povedala, že už nikdy v živote nebudem mať psa.