Pri stretnutí k Vianočnej gratulácii vyslovil polyhistor Pavlinec otázku, ktorá vo mne počas posledných dní v decembri 2013 rezonovala: „Kam smerujeme? Je naša snaha výsledkom evolúcie, kedy pri náhodnom spojení v rámci chaosu vzniká nová hodnota, alebo ide o plánovaný zásah inej moci?“ Pomenoval moje pocity tak krásne zložito.
Vidím veci omnoho jednoduchšie a predsa majú za sebou neuveriteľné čaro. Je to čaro životov, ktoré sa kreslili predo mnou počas rozhovorov. Prvé bolo stretnutie dátovkárov. Pozorovala som tváre kolegov a kamarátov, ktorých som nevidela minimálne desať rokov. Každý mal svoj príbeh, jeden má patent na domácky pivovar, ďalší je malý latifundista, má dom, zo dva byty, pozemok a stále hľadá ešte niečo ďalej, ale nevie čo? Ďalšia pokračuje v rodinnej firme, ďalší sníva o navrhovaní dizajnu lámp, pretože na trhu sú nemožné atď. Cez víkend sme varili so sesternicou a sestrou liptovské droby, krok späť o storočie, len tak posnívať o chuti, tradíciách a rodine… O nejaké dva, tri týždne som stretla kamarátov zo Sydney po dvadsiatich rokoch. On modeluje správanie trhu v poisťovníctve Austrálie, vyskúšal si pol roka aktívnej služby v Afganistane a zažil tam smrť kamaráta…Ona bola doma pätnásť rokov s deťmi a začína zrazu znovu pracovať. Boli sme na koncerte ich syna v starobylom kostolíku kdesi v Rakúsku a celý deň sa tešili z ich ďalšieho syna a dcérky. Ukazovali sme im obnovenú Bratislavu a spomínali ako si ju pamätajú z ich prvej návštevy na Slovensku. Zažili sme tri predstavenia, Richarda Müllera & Fragile, Cigáni idú do neba a koncert Šoralovej. Prvé dva des, ten posledný rozkošný recitál, pohladenie pre dušu kvalitou hudby, myšlienok a podania.
Stretla som celú rodinu, rozkošné deťúrence najmladšej sestry a dospelé deti ostatných sestier. Po veľa rokoch som bola na dovolenke s obomi mojimi deťmi a ich partnermi a tešila som ako narástli, nie do výšky, ale do rozmeru chápania života. Nakoniec nás prišli na Silvestra pozrieť kamaráti z Prahy, s ktorými sme strávili rok v Strasbourgu. Rozprávali sme o svojich deťoch, ich snoch, našej práci a o svete, politike a znovu o deťoch. A potom mi myseľ zabehla do týchto dní pred rokom, keď som podpísala výpoveď a čakala na výberové konanie…. bola plná neistoty. Možno nie z rozhodnutia niekoho vo firme, ale zo seba. Zvládnem možnosti, ktoré sú predo mnou?
Neviem, či sú naše kroky riadené alebo plánované inou mocou, ani či ich riadi evolúcia. Viem, že každý z nás si kráča svojimi vlastnými malými snami a trápeniami a úporne sa snaží vybudovať niečo maličké, jedinečné a veľmi dôležité. Ani jeden z mojich kamarátov a známych nehovoril o hmotných veciach, všetci sa snažili dobyť vesmír kúskom svojej jedinečnosti, ktorá by zanechala po ňom stopu.
Takže moje prianie pre vás všetkých, s ktorými som nestihla stráviť voľné chvíle je, snívajte a nech vám nie je nikdy dosť, pretože každý z vašich malých snov prispieva k vzniku niečoho veľkého a jedinečného, čo nás všetkých posúva dopredu.