Ráno ma drobci zobudili klasicky o piatej. Najprv požadovačne pišťali a potom zrazu prestali. Vyskočila som z postele skontrolovať čo sa deje. Ziva pri nich ležala a oni si spokojne papkali mliečko, idylka. Úž sa mi nechcelo isť spať, tak som okolo nich “vybavila” raňajšiu hygienu (ešte že ich je len päť! 
ten kto mal doma 6 týždňové šteniatka vie o čom hovorím) a rozhodla som sa skúsiť ísť znovu so Zivou do lesa. Od času asi týždeň pred pôrodom odmietla chodiť ďalej ako nejakých 100m od domu, proste zaprela labky a odmietla kráčať ďalej, sústredene mi očami hovorila že to preháňam a je čas sa vrátiť.
Zaparkovala som pod Pajštúnom na konci aleje v parku. Vošli sme do lesa. Voňal nočným dažďom, lístím a z korún stromov znel vtáčí orchester. Ponorila som sa do absolútneho pokoja a vdychovala som atmosféru lesa. Potichučky sme šliapali do kopca. Ziva sa tiež celá zmenila, celá sa napäla a všetkými zmyslami vetrila pachy zveri a z „gaučáka“ to bol malý poľovník.
Popri Ziviných mamičkovských povinnostiach sme zabudli, aké sú tieto naše rána úžasné, len my a srnky, ktoré nám prekvapene prebehnú cez cestu alebo s údivom ostanú stáť a pozerajú na nás čo tam robíme tak skoro ráno