DSC_0267

Príroda nám občas pripomenie akí sme bezmocní….

Potrebovala som sa tej noci jednoducho vyspať. Dva večere som hodne po polnoci ešte zavárala a Ziva už bývala tiež nepokojná a v noci ma budila. Tak som sa ju rozhodla nechať spať na jednu noc s Missy a Garfieldom na terase a nie v spálni s nami. Okolo 4 tej ráno som sa zrazu zobudila na hrabanie v búde a vedela som, že niečo nie je v poriadku. Šla som ju skontrolovať. Vyhrabala jamu pri terase pod tujou, celé packy špinavé a mala som pocit že jej začala odtekať plodová voda, ale nebola som si istá. Rodidlá boli ešte zatvorené. Okúpala som jej ritku a packy, vyfénovala ju aby bola suchá a čistá keby niečo.

Nemala som nachystanú pôrodnicu… Vlastne som nič nemala nachystané, ani dohodnutého lekára. Vzala som znovu kalendár a počítala. Rátala som, že budeme rodiť ako minule 61 alebo 62 deň. Bol 58 deň, ešte priskoro…. Dala som jej papať ale nechcela… Jasný znak že ide rodiť. Ľahla som si v obývačke vedľa nej, ale bola nepokojná a ani jedna sme už nevedeli zaspať. Okolo šiestej som napísala sms Zuzke, že asi rodíme. Za chvíľu sa mi ozval ospalý hlas: „Sprav kávu idem ku vám“. Dofrčala s pôrodnicou a už u nás ostala. Nech sme počítali ako chceli, bol len 58 deň a ona ma opatrne pripravovala na slabé šteniatka a prikladanie k bradavkám aby sa napili každú chvíľu najbližšie dva, tri dni. Poriadne tlaky začali okolo štvrť na 7 a o 7:05 sa narodil malý Výkričník – Bono, išiel ritkou dopredu. DSC_0210Vystrašilo ma to, ale Zuzka si rýchlo poradila, išiel v plodovom obale, takže to šlo ako tak. Nádherný psík s korunkou na hlave a na chrbte mal výkričník s bodkou. Trošku tmavší, len dole na chrbátiku s bielym znakom cez ritku. Pekná široká lysinka na hlave, súmerná maska a pekne vyplnené líčka a krátky noštek, atraktívna hlava. Pekné krátke tielko, bola som spokojná. No ak som čakala malé šteniatko, narodil sa 252 g valibuk, silný a životaschopný. Ziva sa tvárila v pohodičke, len trochu zakňučala. Zuzka ho riadne vyutierala vyčistila a priložila k bradavke. Na to, že sa narodil skoro sa prisal ako malá pijavička a začal pekne ťahať.
DSC_0231Na hodinu presne sa kontrakcie zopakovali, ale že by boli nejaké silné sa nedalo povedať. Okolo štvrť sa Ziva začala vrtieť a tlačiť a okolo tri štvrte na 8 už začala byť nervózna, potom si čupla a objavil sa obal so šteniatkom. Malý Benjamínko (Jamie) sa narodil zase ritkou o 7:58, vážil 265g, na chrbte mal dva väčšie biele znaky a jednu prednú nožičku mal sfarbenú do dola do čierna s hnedým z vnútra, presne rovnako ako Missy, len na opačnej nohe. Tieto dva pôrody celkom pekne prešli, ritkou idú asi preto, lebo je to tak skoro. Nestihli sa v brušku usporiadať. DSC_0251Vydýchli sme si, priložili šteniatka papať a trpezlivo čakali na ďalšie. Scenár sa opakoval, pred tri štvrte na 9 začali tlaky, ale kontrakciami by som to nenazvala. Keď som si predstavila na ten sťah, ktorý jej pri minulom pôrode prebehol telíčkom a potom porodila šteniatko hlavičkou dole, toto bol slabý odvar kontrakcie. Tretí krát som to mala skúsiť úplne sama, ale keď sa v rodidlách objavili dve malé nožičky bez obalu, chytila som paniku. Zuzka ich šikovne chytila, Ziva potlačila a pri troche pomoci od Zuzky bola o 9:05 na svete naša princeznička s hviezdičkou na čele. Prekrásna sučka, rovnomerne sfarbená, krátky noštek, plné nafúknuté líčka, peknučké ušká, krátke tielko. No tak na túto krásavicu budem teda riadne zvedavá ako bude rásť. Neskutočné šteniatko.DSC_0253 Čakali sme ďalšiu hodinu a nič. Začala som byť nervózna, prvý krát šli jedno po druhom ako hodinky. Potom ostala Ziva nervózna, vrtela sa, trochu potlačila a zase sa vrtela a potom chvíľu nič. Potom zase začala tlačiť ale len tak na oko. Uvideli sme nožičky a nič, kontrakcie sa neobjavili. Zuzka ju chvíľočku skúšala potiahnuť, ale maternica alebo pupočná šnúra ju vtiahli späť. Rozhodnutie padlo v zlomkoch sekúnd, musíme utekať k zverolekárovi. Sadli sme do auta a behom dvoch, troch minút sme boli na ambulancii, zbuchnátovala som nech mi otvoria. „Máme sučku so šteniatkom zaseknutým v rodidlách, pomôže nám.“ Nuž a čo sa potom dialo vrátane chabej, prakticky žiadnej pomoci v ambulancii sa márne snažím zabudnúť…. Oxitocín dostala až na našu žiadosť a po váhavej konzultácii s lekárom po telefóne… veď sú predsa dovolenky kto vie či vôbec zdvihne …. a minúty nemilosrdne utekali. Bála som sa o Zivu. Už som nemyslela na šteniatko, myslela som na svoju babuľku a bála som sa, či o ňu neprídem. Sedeli sme na zemi v nejakej prázdnej miestnosti alebo chodbe Zuzka, ja a Ziva, ja som Zive držala hlavu v dlaniach a prosila ju tlač, musíš tlačiť…. Potom prišla aká taká kontrakcia, akoby pochopila, že musí lebo jej nevieme inak pomôcť, zatlačila úplne vedome a Zuzka vytiahla maličkú, ktorej už nebolo pomoci…. Bola som zrazu na smrť unavená, skleslá a smutná. V ambulancii sme mali ešte identifikované dve neexistujúce šteniatka, ktoré sme si o tri hodiny šli pozrieť a potvrdiť, že tam nie sú na kliniku do Lamača.
DSC_0222Igor zahlásil, že princezná ostáva doma… a ja, že si nedám ani jedného… a tak mi trvalo, kým som o nich dala vedieť svetu, aby som ich ešte chvíľu pred ním ochránila a rozhodla som sa, že to nejdem ešte nejakú tú chvíľu riešiť. Príroda nám občas pripomenie, akí sme bezmocní….