„Prírodu neprečúraš!“ vyhlásila kamarátka chovateľka keď som poslala fotku šteniatka po cisárskom reze. Predo mnou ležala malinká BH sučka s holými pacičkami a ňufáčikom. „Odhadujem že bola len 58 deň, lebo nie je osrstená.“ „Robili sme cisársky príliš skoro myslíš? V pondelok jej klesla teplota na 37,6 tak sme dohodli stredu. Od pondelka si zhrabáva pelech do hniezdočka a baby Ziva a Cloe ju podozrivo chodia očuchávať vzadu a tvária sa akoby hovorili, no tu sa ide niečo udiať a vyzerá to povážlivo. Dve noci prekráčala. Je pravda, že sťahy som nevidela… Podľa ultrazvuku malo byť šteniatko veľké, normálny pôrod by mohol byť rizikový. Bála som sa, že ostane zaseknutá v rodidlách a prídem aj o to jediné šteniatko. Preto som volila cisársky rez…“ „Veterinár vie čo robí. Je krásna.“ Pragmaticky ukončila message komunikáciu kamarátka.
Missy ležala na stole a preberala sa z narkózy a ja som sa snažila primäť šteniatko, aby sa prisalo. Maličká bola ospalá a moc sa jej to nedarilo. Jedna z najdôležitejších vecí po pôrode je, aby sa šteniatko prisalo prakticky hneď a každá minúta odloženia je riziko, že sa u neho nespustí sací reflex. Potom ho mamina začne umývať. Ďalšia veľmi dôležitá vec, telíčko jazykom silne masíruje a zvlhčuje kožúšok, masíruje bruško a ritku. Vďaka tomu sa vie šteniatko vycikať a vytlačí prvú čiernu stolicu, tzv. smolku. Missy vyspávala hlbokú narkózu a nič z tohto nerobila. Jemne som masírovala bruško a snažila sa primäť maličkú aby sa napila. Telíčko bolo dosť studené, prikryli sme ho a zabalili a nechali vyhrievať na elektrickej podložke, ale nič nepomáhalo. Mamička mi pomáhala ako sa dalo, v rúšku nám na čelo vystúpili kvapky potu. Po chvíli sa podarilo, videla som jemný sací reflex, ale nevidela som pregĺganie, asi ešte nešlo mliečko a malá si len dudkala. Od pôrodu prešla asi tri štvrte hodina, mala by už piť lebo budeme mať problém. Missy sa konečne preberala. Ukázali sme jej šteniatko. Znechutene otočila hlavu štýlom, čo mi to tu ukazuješ, to nie je moje a ľahla si s hlavou otočenou preč od šteniatka. Prišiel Roman, náš veterinár. „Cisársky prebehol v poriadku. Missy mala pod plodom neohraničený zelený sekrét, poriadne som ju vyčistil, malo by byť všetko v poriadku. Nevyzeralo to na plod, skôr na infekciu, ťažko povedať ako k nej prišla. Plod sme vybrali v poriadku, na kontrolu prídete v pondelok. Váži 245g je to silné, zdravé šteniatko. Môžete ísť domov.“ Mamička sedela vzadu v aute a jej úlohou bolo dosiahnuť, aby bola maličká v teple, ak by sa dalo prisatá k bradavke alebo aby ju Missy aspoň vylízala. „Ty si šikovná maminka, pekne sa postaraj o svoju maličkú.“ Prihovárala sa jej a podarilo sa jej dosiahnuť aspoň vyoblizovanie bruška. „Bude to fuška mami, to už vidím.“ Vzdychla som si keď sme sa lúčili pre ich domom.
Doma začala 24 hodinová šichta. Missy sa začalo tvoriť žltučké mledzivo, prvé mliečko po pôrode a maličká sa snažila sať, ale nevidela som, že by pregĺgala. Občas ju vylízala a potom zase zadriemala a malá spala s ňou. Každú hodinu som sa snažila dosiahnuť, aby sa napila, ale to známe jasné cmuknutie a malé pacičky masírujúce bradavku sučky som stále nevidela. K večeru Missy vyliezla z debničky a malú začala úplne ignorovať. Maličká pišťala a pišťala a ja som sa ju snažila prikladať aby pila a Missy putovala po byte a ja za ňou s dekou a šteniatkom v ruke a keď sa mi podarilo, priložila som maličkú k bradavke a vystrekla som jej do pusinky mledzivo. Missy bola totálne znechutená celým týmto divadlom a jej urazený výraz hovoril: „Toto je absolútne nedôstojné, neotravuj ma.“ Večer som malú odvážila, klesla na 240g. Dobre, je to prvý deň, je normálne aby šteniatko prvé dni schudlo, musím vydržať, rozbehne sa to. Maličká bola stále studená, chýbali jej súrodenci a Missy odmietala pri nej ležať. Prišla prvá pomoc, Šarlota mi požičala elektrickú deku, prvý krát som ju potrebovala. Druhý deň sa situácia zhoršovala, malú som vážila skoro každú hodinu a s rastúcimi obavami som sledovala, ako rovnomerne klesá po 5 g na váhe každé váženie. Missy stále nemala mliečko, tú trošku mledziva sa malej nedarilo potiahnuť. Druhý večer už klesla na 226g a stále som ju nevidela poriadne sa chytiť a pregĺgať. Začala som sa snažiť vytlačiť mledzivo a dať jej ho striekačkou, ale Missy protestovala a začala utekať ešte viac odo mňa aj od maličkej. Bolo mi do plaču, po prebdenej noci a normálnom dni v práci na home office a cez prestávky prikladaním malej a odsávaním s minimálnym výsledkom som začínala byť s nervami na konci. „Čo spravím? Nemali sme ešte ísť na císársky rez, aj keď som sa bála že nezachytím začiatok pôrodu. Je to moja vina.“ Zúfalá som napísala Gabike, že mi šteniatko nechce piť, že je to už 36 hodín a schudla na 225 g a podľa mňa nevie pregĺgať a že mi odchádza pred očami, tielko stále slabne. Bolo jedenásť v noci. Príď, odpísala. Kedy? Hneď. Tak som dala Misy a maličkú do prepravky a šli sme do Záhorskej. Krásna Dahlia, mladá sučka švajčiarskeho ovčiaka znepokojene pozerala, keď Gabika priniesla jedno šteniatko a vedľa neho sme priložili k cicíku maličkú. Bolo to fakt tragikomické, akoby chcela kojiť myšku. Ku počudovaniu, jej bradavky boli maličké, ako cumlíčky a moja malá sa najprv jedovala, ale po chvíli krásne chytila. Konečne som ju videla pregĺgať. „Tak a teraz keď už vie piť, skúsime Missy.“ Dahlia šla k svojim šteniatkam a Missy sme položili na bok. „Fíha, ona má väčšie bradavky ako Dahlia. To preto sa malá nevie chytiť. Necháš ju piť a takto jemne jej budeš odstriekavať mliečko. Pekne po mliečnej žľaze a pozor netlač na bradavku ono pekne pôjde, kvapka po kvapôčke ho odchytíme do striekačky a potom nakŕmime maličkú aby zosilnela.“ Nechcelo sa mi veriť, že sa dá zachytávať mliečko po kvapkách až nakvapkala jeden mililiter. Gabika vzala šteniatko do dlane, hlavičku jemne medzi prsty aby jej nemohla uhnúť a striekačkou z boku dávala vzácnu tekutinu do pusinky. Malá začala pahltne piť. „Ona je vyhladnutá, preto je taká slabá, že nevie sať.“ Cítila som nekonečnú vďačnosť za pomoc a nezištnú ochotu, za obavu, ktorú so mnou kamarátka zdieľala. Pritom sme sa nevideli vyše roka… Domov som odchádzala okolo pol 1 v noci a do rána každú hodinu na striedačku odstrekovala mliečko a kŕmila malú. Napriek tomu schudla na 208g. Dívala som sa na vetché, malinké telíčko a srdce mi plakalo. Hodinu po hodine mi šteniatko odchádzalo. Všetky kamarátky mi radili a povzbudzovali, aby som sa nevzdávala. Na radu Ľubky som začala pridávať výživovú pastu Cala-Pet. Potom som začala skúšať sušené mliečko. Malej sa nalialo bruško a stvrdlo ako kameň. Masírovala som kokosovým olejom, doslova prosila Missy aby ju vylizovala aby napätie povolilo a ďakovala za malý prdík. V strachu som ho už druhý krát nedala a skúšala kŕmiť len odstriekaným mliekom. Maja radila medzi kojením dať glukopur, pomohlo to, maličká sa snažila prisať. Zase som celú noc a celú sobotu odstriekavala. Ku Gabike som už chodila ako na klavír, aby sme do nej niečo dostali. Maličká napriek tomu do večera tretieho dňa schudla na 190g. Volala som Zuzke, zúfalo som hľadala ďalšiu pomoc. „Musíš nasadiť royal canin mliečko a dokrmovať aspoň tri krát denne. Sprav ho presne podľa návodu, daj do fľašky a mliečko ťa musí na ruke trochu páliť, oni majú vyššiu telesnú teplotu ako my. Okrem toho stále prikladaj a odstrekuj a kŕm aj materinským mliekom koľko sa ti dá. Teraz by mala vypiť päť až 10 ml.“ Až ma pot oblial, maličká vypila ledva 2 ml materského mliečka zo striekačky a zaspinkala a potom zase ml a kľudne by spinkala aj hodinu. „Nevzdávaj to.“ Znelo od všetkých kamarátok. Tak som sedela pri Missy, ak sa dalo odstriekavala po mililitroch mliečko a na štvrtý deň som začala dávať royal cannin, v strachu, že bruško zase nafúkne. Mliečko som už dala do fľaše, nie zo striekačky a keďže som nevedela odhadnúť polovičnú dávku, zarobila som 20ml. Maličká vypila snáď 2 ml. Mala som šťastie, Missy o ňu začínala prejavovať záujem. Vylízala ju a ľahla si na kojenie. Po prvom umelom mliečku sa malá poriadne prisala snáď prvý krát. Podarilo sa mi popri kojení odsať hádam aj 4 ml do flašky, maličká vytiahla asi 3ml. Konečne prestala chudnúť a celý deň ostala na jednej váhe, videla som jasné sanie aj z bradaviek. Najdôležitejšie bolo, že to malé telíčko začalo pevnieť a bojovať o každý ďalší mililiter mliečka. Pokles bol 18,6 % z pôvodnej váhy a trvalo celý ďalší deň kým sa znovu váha začala dvíhať hore a šiesty deň pribrala okolo 8g. Missy ju konečne prijala, aj keď som pri kojení musela sedieť vedľa, aby po chvíli neodišla. Kým som bola v práci, chodila ku nim mamička a dcéra a dokrmovali. Na ôsmy deň maličká odmietla piť z fľaše a prešla komplet na materinské mliečko. Teraz priberá takých 20g denne, v dvoch týždňov váži 364 g a je pevné, silné šteniatko. Začína sa jej pekne vyfarbovať noštek a z očiek jej už začína otvárať malinká štrbinka.
„Príroda sa nedá prečúrať“ znie mi v hlave dávna múdrosť a zároveň aj ďalšia „V núdzi poznáš priateľa.“ Vo chvíľach, keď som si zúfala a bola presvedčená, že o maličkú prídem stáli pri mne chovateľky svojimi radami, všetky mi hovorili vydrž, to prekonáte len musíš vydržať. Sedím nad pôrodnou debničkou, dívam sa na moju malú bojovníčku ako spinká alebo ako piští na maminu alebo ako blúdi po obrovskej debničke v ktorej je veľmi sama. Missy ju už konečne prijala, chodí ju nakojiť, vyumývať a občas už spinkajú spolu. Možno toto moje rozprávanie raz pomôže ďalšej chovateľke, keď sa jej bude zdať, že všetko je stratené, aby našla silu bojovať o maličký život a nebála sa o pomoc požiadať. Zase raz cítim pokoru voči prírode a vďaku všetkým, ktorí mi pomohli.