Je skoro ráno. Obyčajná, rozbitá Štúrova ulica mi puká pod nohami. Nad poliami sa vznáša opar jesenného rána, v diaľke z minúty na minútu silnejšie bzučí diaľnica, na jednej strane ešte vykúka kosák mesiaca a na druhej vychádza bledá, mrazivá gula slnka…
Čudá si hopkajú vedľa nás, ťahajú nás z jednej strany cesty na druhú a potom spozornejú, pretože oproti ide možno kamoš, možno rival a možno tá nádejná láska, ktorú všetci psi po celom okolí cítia a tušia, že ide práve z tej strany a je tak nedosažiteľná a strážená majiteľom. Priblížime sa. Prebieha uvítacia ceremónia, havinovia vrtia chvostom, viditeľne sa tešia a bozkávajú ňucháčikmi aj na nose aj na ritke (čo už, je to znak že si rozumejú). My ľudia, akoby sme sa od nich učili, správame sa presne rovnako, ak sa havino naježí, nafučane ich odtiahneme a snažíme sa prejsť bez ujmy na zdraví. Ak začne veselo kývať chvostom, aj my si kývame na pozdrav, občas prehodíme len slovo, občas sa veselo rozhovoríme a občas sa už tešíme porozprávať si novoty od posledného náhodného stretnutia, o hafanoch, o kocúroch a pomaly, nenápadne sa navzájom vkrádame do svojho povedomia… Medzi domami, ktoré by si boli inak úplne cudzie, zamurované do dvojmetrovej výšky a chránené pred cudzím pohľadom sa navzájom odkrývame a stávame sa blízkymi. Spája nás pochopenie čara rána a večera na potulkách keď sme sami a nie sami, keď zrazu nachádzame niečo, čo sa vytratilo v našom svete. Len pár milých slov, keď stretneme suseda, jedno milé obyčajné „dobré ráno, ako sa máte? Čo nového? Ahoj Cézar, Rocky, Ziva… Ako sa máš? Ty si ale krásny! Môžem mu dať piškótku? Šikovný, nezožer ma…“ pobavený smiech a ideme ďalej, ale deň je milý a pekný, lebo sme stretli našich ranných kamarátov.
Preto sa oplatí ráno vstať a ísť na tú prechádzku. Nie je to obeta, je to dar.