„Odetke praskla plodová voda“ čítam správu a vzápätí sa rozdrnčal telefón. Práve sme sa kŕmili haruľami so Zuzkou, ktorá prišla skontrolovať ako sa darí šteniatkam. „Sadáme do auta!“ Povedali sme skoro na raz a frčali hore Stupavou. Odetka vyzerala, že zjedla panvicu, bruško mala úplne dole ako placka a fučala. Kontrakcie začali.
Hlavou sa mi premietlo ako mi rozprávali o krytí s Artušom pred 60 dňami. „Vieš, Zuzka hovorí Vierke, chyť ju, pridrž mu ju. A my sme pozerali na Zuzku ako puci a nevedeli čo máme spraviť. Odetka s Artušom sa vrteli kým nás Zuzka neusmernila.. ale to teda bolo… a keď sme šli okolo, Artuško sa už tešil“ decentne sa odmlčala Katka a nekomentovala ďalej ako krytie prebehlo… bola som v tom čase v Číne. 
Keď sa šlo na ultrazvuk, to sme sa už nahrnuli k lekárke všetky tri „Hujerovci prišli“ komentovali sme dúfajúc, že nás pani doktorka pochopí.
Keď nám ukazovala drobunké guľôčky s niťou goráliek chrbtice cítili sme sa úplne neskutočne.
Nuž a je to tu. Naša Odetka rodí. Stáli sme nad pôrodnou debničkou a ona fučala a snažila sa tlačiť. Kontrakcie boli každých 5 min, 24 hod už nepapala, Vierka mala za sebou tri viac menej prebdené noci a kontrakcie vyzerali dosť silné. Mala mať 5 šteniatok, pôjde to rýchlo myslela som si. Čakala som, že sa objaví každú chvíľu priehľadný plodový obal so šteniatkom ako pri mojom prvom pôrode. Podvedome malo byť čierno biele. Namiesto toho tlačila, tlačila a fučala pol hodinu s periódou kontrakcii každých päť min. 20 min pauza a stále nič. Od únavy zaspávala. Snažili sme sa rozobrať ako dlho už takýto stav trvá, vyzeralo že od takej siedmej. Debnička pod schodami chránená z troch strán, okolo tri „sudičky“ Aleš s chladnou hlavou a vzrušený asi 9 ročný Jakubko. „Zoberme ju prejsť sa po záhrade.“ Zahlásila Zuzka a ja som začala mať zlú predtuchu, pripomínalo mi to môj druhý vrh. Odetka špacírovala po záhrade, snažila sa nájsť nejakú vhodnú špáročku alebo skrýšu a my tri grácie, Vierka, Zuzka a ja sme ju nasledovali ako suita. Zobďaleč nás pozoroval Aleš a malý Kubík. Zase sa vybrala do ohrádky a čakali ďalšiu hodinu a nič. To už Zuzka pre istotu konzultovala s veterinárkou. Čakajte tak pol hodinu a ak sa to nepohne, šteniatko bude asi vzpriečené pred rodidlami, musíte ísť na cisársky rez.“ Chvíľu sme ešte čakali, ale napätie v obývačke sa dalo krájať. Odetka fučala a fučala a občas sa objavil slabý sťah. Keby som jej mohla silou vôle pomôcť tak by som jej dala všetku silu ktorú v sebe cítim. Myslela som si a ona ma hypnotizovala pohľadom, bola fakt unavená. 
„Poďme na pohotovosť.“ Bola to sekunda keď skrslo rozhodnutie. Behom pár sekúnd Aleš nachystal bedničku s dekou, sučku sme presunuli do nej a už sme sedeli v mojom aute, Vierka ju mala vedľa seba a nežne ju hladkala a prihovárala sa jej. V duchu som obdivovala pokoj s akým všetko navonok niesla. Prvá pohotovosť znovu pripomenula môj druhý vrh. Otvorila nám mladučká lekárka, ktorá cisársky v živote nerobila a mohla zavolať staršiu veterinárku, tá by prišla tak do pol hodiny alebo môžeme ísť ku Kochovi. Čo ak ide o minúty aby šteniatka prežili? Myslela som na štvrtú sučku zaseknutú v rodidlách Zivy a mladučkú lekárku ktorá netušila čo s tým má spraviť. Na naše naliehanie Zive po konzultácii s lekárom pichla oxitocín a posielala nás domov. „Čo keď dostane tú jednu kontrakciu ktorou by ho vytlačila po ceste domov?“ Spýtala sa vtedy nástojčivo Zuzka a tak nás naveľa pustila do prázdnej chodby, kde nám položila na zem podložku a odišla očkovať psov. Držala som hlavu Zive v dlaniach a šepkala jej: „Tlač, tlač. Zuzka sprav čokoľvek nech sa Zive nič nestane.“ Padlo moje rozhodnutie a tak keď prišla kontrakcia, práve tá jediná a dostatočne silná, Ziva vytlačila krásnu sučku…neskoro. Cítila som, že som plná emócií a strachu. „Ideme do Rusoviec.“ Zahlásila Zuzka a keď sme na ňu pochybovačne pozreli hneď pokračovala. „Je to čosi viac ako desať minút a lekára poznám, je to najlepšie riešenie. Po ceste mu zavoláme.“ Naozaj to bolo okolo 15 minút. V ordinácii vládol pokoj, privítal nás skúsený, sebaistý a pritom veľmi prirodzený veterinár, askér, so skúsenosťami zbrázdenými na tvári, priam z neho vyžarovalo, že sa už nemusíme báť. Odetke začali znovu kontrakcie, praskla voda a my sme na ultrazvuku jasne videli gorálky chrbtice vzpriečené cez rodidlá a ja som videla bijúce srdiečko a potom ďalšie a ďalšie a ďalšie … a lekár už pichal injekciu a Odetka začala upadať do spánku. Niekedy pojem „blahá nevedomosť“ je asi najlepšie čo vystihuje situáciu. Nevedela čo ju čaká. Sestrička nás uviedla do čakárne hneď vedľa operačnej miestnosti. „Nefoť, nevieme ako to dopadne.“ Počula som pokarhanie. „Nie, toto bola fotka pre šťastie, dopadne to dobre.“ Niečo vo mne sa rozhodlo, prišli sme včas, stihli sme to, neviem prečo, cítila som, že tomu silne verím. Už bude dobre. 
Potichučky sme spomínali skúsenosti z minulých pôrodov keď sa objavila bystrá a veľmi šikovná sestrička a v rukách niesla BH psíka. „Pozrite, je nádherný.“ Vzdychla si Vierka, bola celá uveličená. Zuzka ho vzala a začala dôkladne utierať obrúskom. Cisársky rez je iný. Dostanete do ruky studené, maličké šteniatko, ktoré potrebuje sucho a teplučko a jeho mamina nie je tu, musíte ju nahradiť. Chvíľa a už sme mali druhého psíka, TR, toho som sa ujala ja. 
Do tretice nám priniesla TR sučku, krásne sfarbenú, dala ju do rúk Vierke a z nej vyšlo: „Toto je ona, toto je sučka na ktorú som čakala. Je nádherná.“ Aj mne sa veľmi páčila, pekne sfarbená, jemná hlavička s krátkym noštekom, vyzerala dobre. „Nerozhoduj sa príliš skoro, máš čas, daj všetkým šteniatkam šancu. Kým zistíš či má správne zúbky, aké má uhlenie, povahu, proste máš čas.“ Vedela som však, že sa zaľúbila. V tejto pokojnej, rozvážnej mladej dáme zažiarila nerozumná chovateľova láska k malej TR sučke a ja si myslím, že bude naozaj ťažké aby jej odolala. 
Prišiel ďalší BH psík, TR psík a nám sa už nechcelo veriť. „Ďalšie?“ Privítali sme piate, tento krát BH sučku. Nevedeli sme, čo máme robiť skôr. „Uvidíte, že ich bude naozaj sedem.“ Začínalo mi to byť smiešne. Šteniatka jemnučko pišťali a mrvili sa a my sme ich ukladali a brali do rúk a zohrievali. „Nechaj, nech si pospinkajú.“ „Nie, nenechám, chcem aby sa hýbali aby sme videli, že dýchajú.“ Uvedomila som si, že som ako malé decko, ale nemohla som si pomôcť.
Bála som sa, že ak ich nechám len tak spinkať, už sa nezobudia a tak som trpezlivo budila jedno po druhom, podľa toho ktoré zaspinkalo.
Keď prišla sestrička, podávala nám maličkú BH sučku a skoro za ňou aj poslednú. „Tak a to sú už asi všetky.“ Bolo to úžasné, uvedomila som si, že sa všetky usmievame. „Spravme si fotku. Volala si Alešovi?“ a tak Vierka volala „To teda je kaňúr!“ Zaznela pochvala od Aleša, počula som ju cez telefón a znela ďalej ako echo z úst kamarátok. Bola som hrdá na môjho Artuša, sedem šteniatok a aj psíkovia aj sučky, pekne pomiešané TR a BH. Taká nádielka!
Ak by ste mali záujem o šteniatka, napíšte na vierkad@yahoo.co.uk , Šteniatka majú 2 týždne a už sú voľné len 2 BH sučky a jeden BH psík.