Dnes majú šteniatka 4 mesiace. No a dnes prišiel deň, kedy sme sa rozlúčili s poslednou sučkou Belou. Našťastie doma ostáva Missy. Soňa sa vrátila zo zahraničia a prišla si pre ňu. Neviem či to môže tak byť, ale myslím si, že Bela vedela, že je jej. Chodili ju pozerať raz so synom, raz s priateľom, bolo to veľmi milé. Bela dokonca dostala vankúšik s vôňou budúceho domova, aby si ich pamätala. Dohodli sme sa,že bude lepšie ak nebude chvíľu u nás a chvíľu u nej, kým nepríde natrvalo.
Bela bola zvláštne šteniatko. Bola najmenšia, tak často pozorovala virvar ostatných v klbôčku z boku. Ak sa ostatné šteniatka klbčili s ňou, tak skončila pod nimi a Ziva prišla, vyštekla ich, strčila medzi ne noštek, aby si svoju malú obľúbenkyňu ochránila pred súrodencami. U psíkov neplatí žiadna spravodlivosť, dominantné šteňatá neberú ohľad na menšie a mamina neskrýva svoje preferencie a nemá z toho žiaden problém. No, myslím, že až po Garfieldovi, pretože jej adoptívny syn kocúrik si ešte stále hocikedy ľahne k nej a prisaje sa a potom pradie na celý dom. Šteniatkam už nedovolí papať. Vôbec mu nevadí, že už Ziva nemá mliečko.
Na našu prvú prechádzku mimo bezpečie záhrady nezabudnem. Bola taká vyplašená z každého zvuku, že sa mi skoro vyvliekla z obojka, ktorý som nevedomky mala dosť voľne zapnutý. Musela som ju zobrať do náručia a prechádzali sme sa po ulici a objavovali autá, štekajúcich psov, okoloidúcich ľudí. Na druhý krát už došla na koniec ulice na vodítku, potom sa splašila a museli sme sa vrátiť. Takto sme šli ďalej a ďalej, a keď mi ostali už len Missy a Bela, začala som chodiť so všetkými tromi naraz alebo raz so Zivou a Missy a druhý krát samé dve s Belou. Ako rástla, tak bola viac a viac odvážna. Kým sa jej sestrička držala väčšinou pri mamine, ona si vykračovala ako malý individualista, ovoniavala všetko dookola. Určite vyňuchala zoschnutú žabu a ak som to nestihla, tak šup a už ju mala v puse. Nebojovala síce veľmi, keď som jej ju chcela vziať, skôr to brala ako zábavu a na výmenu dostala maškrtku. Inak, neviem či ste to skúšali, je to dosť odporné vyťahovať žabu z papuľky šteniatka.
Minulý týždeň som ju zobrala na skúšku na cvičák. Boli okolo nás síce šteniatka, ale staršie, všetky viac ako pol roka a väčšie, boxer, bernský salašnícky pes, weimarský stavač. Dokonca tam bol aj jeden leonberger, ročný. Bol úžasný, pretože si ju chcel ovoňať, ale keď sa skryla za mňa, tak si ľahol a hlavu položil až na zem, aby bol menší a nebála sa ho. Jednoducho dokonalý gentleman. Myslela som si, že sa bude veľmi báť, ale na moje veľké prekvapenie, chvostík mala pod ritkou len občas a aj to nie celkom na brušku. Veľmi sa jej tam páčilo. Najprv som cvičila so Zivou a až potom prišli na rad šteniatka. Starala sa o ňu zatiaľ malá, asi desaťročná Katka, panička leonbergera.
Bela bola počas cvičenia neskutočná. Nahodila výraz malého prváčika šprta, dávala úžasný pozor a snažila sa pochopiť všetko, čo od nej chcem. Najviac sme trénovali chodenie pri nohe, sadni, ľahni a potom sme začali cvičiť odloženie. Nechcelo sa mi veriť, že vydrží ležať a čakať kým odídem asi tak na krok pred ňu, a zase sa vrátim k nej. Bola úžasná, pekne ležala a čakala asi tak minútku. Jediné, čo sa jej úplne nepodarilo bol revír, ale to bola aj moja chyba. Plenta bola na ňu priveľká a keď som na ňu pobúchala, aby som prilákala pozornosť, zľakla sa. Babuľka bola asi tak 20m, tak som pre ňu bola príliš ďaleko. Išla som jej oproti a vykrikovala na ňu, tak potom pribehla a posadila som si ju pred seba. Vydržala celé prvé kolo, 10 min prestávka a asi polovicu z druhého. Keď si zívla a ľahla, tak som ju vzala na ruky, odviazala Zivu a šli sme domov. Netreba nič preháňať, ale bola som veľmi pyšná aká bola múdra.
Belu budem mať so Soňou v spolumajiteľstve, jednoducho som sa s ňou nedokázala úplne rozlúčiť.