Piatok ráno. S Katkou sme prišli do domčeka v Lukavici na predĺžený víkend.
Zbožňujem rána v domčeku. Už máme u seba len Belu, Missy a Zivu. Katka si ešte odfukovala a mňa zobudila malá Bela. Prebojovala sa cez periny ku mojej hlave a ľahla si mi hlavičkou doslova cez môj krk, že ma išla zadusiť. Obe labky mi položila na plecia ako malé dieťatko keď sa túli k mamine. Potom mi začala hryzkať ucho a túlila si ku mne hlavičku, ňufáčik mi pritláčala na líce a doslova si svojím líčkom maznala moje líce až som sa zobudila.
Prituľkala som si ju, hladkala a ona sa naťahovala, vrtela a nechala mazninkať, už som čakala kedy začne priasť ako mačiatko. Naťahovala krk nech jej dám pusinku na krk a uško. Ziva a Bela zatiaľ odfukovali za vankúšom pri mojej hlave, len som sa posunula kúsok nižšie niekedy v noci. Cítila som takú úžasnú nehu k tomuto malému stvoreniatku. Zase som začala driemať keď som si uvedomila, že Missy nie je v posteli. Prebralo ma to, predsa je maličká a treba ju dať von vycikať. Prehodila som si vestu a šla za ňou. Dedinka ešte spala a máme tu také nepísané pravidlo, že prvé venčenie sa robí v pyžame. Bela so Zivou sa hneď prebrali, nemusela som ich ani volať, aby som nezobudila Katku a vybehli za nami. Prešli sme sa hore dole po ulici, vdychovali vôňu sena, ktoré na lúkach pomaly schlo a počúvali štebotanie ranných vtáčikov. Potom som im dala raňajky, umyla packy a šup späť do teplej postieľky. Ziva si ľahla ku mne. Doslova sa pritúlila, hladkala som ju a cítila som ako postupne podriemkava, pokojná a šťastná. Vedľa v izbe zatiaľ buntošili malé baby. Hrýzli sa, vrčali, naháňali a zase vrčali hodnú chvíľu. Potom ich to prestalo baviť a pribehli do postele. Bela vyskočila hneď, ale Missy má pruh a asi ju to bolelo tak sa vždy nechala vyložiť. Bola veľmi smiešna, predné labky si dala na váľandu a začla takým zvláštnym, hrubším hlasom potichučky kňučať aby som ju vyložila.
Ona a Artuš boli „zhovorčivé“ šteniatka. Artuš ako prvý začal štekať a vrčať ako správny pes, ale Missy si vymyslela svoju reč s nami. Nie je to ani kňučanie ani štekanie, ale upozorňuje ak niečo chce zvláštnymi zvukmi, raz drzo, no už ma počúvajte, inokedy milo, no pomôž mi predsa, vidíš že to neviem a inokedy nahlas pozri, niečo sa deje treba to ísť skontrolovať. Je to veľmi smiešne. Tak som ju vyložila. Usalašila sa na perine medzi Katkou a mnou, kúsok ďalej od Zivy a Bely a zadriemala. Ziva ležala na boku, keď sa k nej Bela prišla. Pozorovať cavalieriu maminu so šteniatkom je niečo nádherné. Obe packy si položila okolo jej krku tak, že na nej ležala prednými labkami a začala jej oblizovať očká a pusu. Ziva otočila hlavu a oblizla jej uško, čo jej Bela vzápätí vrátila a jej malá hlavička sa na okamih stratila pod dlhým čiernym uchom. Začali sa hryzkať pusinami a jemnučko pri tom vrčali, také milé prekáranie, a tuľkanie. Obe stále ležali a obtierali si pusinky alebo sa Bela zahryzla jemne Zive do ucha a jemne jej ho naťahovala, potom jej zase Ziva oblizla líčka a naopak. Packami sa pritom objímali úplne ako mamina s bábätkom. Ležala som potichučky a dívala sa n ne. Cítila som také obyčajné, prosté šťastie zadarmo. Bela zachytila môj pohľad a presunula sa ku mne, obe packy mi položila na plecia a noštekmi pritlačila na líce a tváričku nechala tam.
Musela som sa zasmiať, premohla ma. Pozrela som dole na Zivu, či nežiarli, nežne na nás pozerala a malá Bela sa šupla zase k nej a pokračovali v hre. Uvedomila som si, že či má byť psík dnu alebo von nie je také podstatné. Dôležité je o čo prichádzame, keď ho nemáme pri sebe celý čas, jednoducho nám ujdú takéto chvíle, ktoré sú väčšine ľudstva utajené.