Sú skoro tri hodiny nad ránom. Ziva ako správny strážny cavalier vy-štekala okoloidúcu „bandu“ mladých pubertiakov, ktorí sa šli kúpať na prameň a zobudila mňa aj šteniatka. Pozažíhala som dom na výstrahu a sadla si k nej, kým nakojila. Zbytočne, Lukavica sa za chvíľu znovu uložila do spánku po horúcom dni. Trávime tu so šteniatkami letnú dovolenku, ktorá je zatiaľ kolotočom návštev. Keď som ležala včera pri Hornohodruškom jazere a pozerala sa na syna s frajerkou a Igorom, ako sa bláznia vo vode, v duchu som si hovorila, ako málo mi stačí ku šťastiu.
Teraz sa okolo rozprestiera noc, hladkala som Zivu a počúvala spokojné mľaskanie drobcov. Majú štyri týždne a už sú to riadny cvalíkovia. Každé už váži okolo kila a pol a keby boli detičky, tak poviem že sú to traja malý bojovníci suma. Veľké brušká, pevné tučné nôžky a bucľaté papuľky plné malých, ostrých zúbkov s perfektným nožnicovým skusom. Začala som ich prikrmovať keď Ziva nemala mliečko a teraz, ako sa jej vrátilo zase znižujem inú stravu. Rituál triafania sa na podložku s komentárom „šikovný“ keď sa podarí trafiť vycikať po napapaní zase úplne nevyšiel, takže som po nich upratala a potom som si už len sadla a pozerala ako vystrájajú. Malé vrčiace klbko. Občas na seba zaútočia a jedno sa zahryzne do labky alebo uška druhému. Vyliezajú na šteniatko, ktoré práve leží a vzápätí sa strasie svojho brata a sestričky a už je na vrchu. Všetci traja sú rovnako dominantní, aktívni a nebojácni. Prekvapivé, pretože v prvom vrhu boli čertíci Artuš s Artemis (Missy) a teraz mám troch. 
Malá Belinka čím ďalej tým viac pripomína Zivu keď bola maličká. Vzala som loptičku na šnúre a šnúrkou som jej brnkla po nose, chňapla po nej a keď zistila, že loptička na konci nadskočila celá šťastná ju začala ťahať. Minútka zábavy a už sa rozbehla kdesi inde, potkla na svojich predných packách a ťažkým bruškom prekopŕcla na zem. Pristála na nose a obratom sa na ňu zvalil Jamie. Chvíľu sa krbáľali a hrýzli a zase rozpŕchli po kuchyni. 
Jamie je malý výmyselník. Sadne si uprostred kuchyne a obzerá sa okolo a vzápätí sa rozbehne a zaútočí na metlu alebo na niekoho najbližšiu nohu. Obmenou je útok na Bona alebo Belli. Za každú cenu sa snaží byť na vrchu a podrobiť si ich. Je stále najmenší a vždy ma udivuje ako sa mu to podarí, lebo tí dvaja tučkovia sú hádam aj o sto gramov väčší. Bono má veľmi smiešny spôsob otáčania. Rozbehne sa a keď chce zmeniť smer, tak si sadne na ritku a začne cúvať, pričom sa točí do kola a keď dosiahne požadovaný smer, tak sa rozbehne dopredu. Dosť dlho sa dostával všade cúvaním, ale teraz už behá o sto šesť.
Spávajú vo výstavnom boxe, tam ich môžem zavrieť a nemusím sa báť, že im na dlážke prechladnú brušká keď zaspia hocikde. Začínajú si na to tak zvykať, že sa tam sťahujú už automaticky, keď sú unavené. Tak ich trénujem miesto, keď ich tam ukladám opakujem „miesto“ nech sa naučia, že tam majú ísť spať. Druhý povel je „fuj“ a najčastejšie ho používam, keď začnú obhrýzať zips na boxe, vôbec netúžim po tom aby ho rozhrýzli a musela som ho naprávať. Posledný povel je pribiehanie na meno. Volám ich po jednom a upútam pozornosť hračkou alebo tlieskaním, ale všetko toto je len taká zábavka pre mňa a pre malých, netuším či to chápu.