Celý deň som bola v práci ako na tŕňoch. Podchvíľou som myslela na to, čo nás čaká večer, návšteva u pani Kristovej, majiteľky psíka Royal Times Darlington, v chovnej stanici Moravia Eden. Odporučila ho ako chovného psíka poradkyňa Slovenského Cavalier a King Charles Spaniel klubu pani Stloukalová. Samozrejme som si hneď klikla na stránku, kde som si prečítala hodnotenie Berry Kevan, pozrela som si fotky a rodokmeň
Kevan Berry’s report:
“Very well balanced and very well broken blenheim colour, excellent neck and shoulders, very good topline, nice tailset and croup, good turn of stifle, lovely head, large dark appealing eyes, good pigmentation, the overall balance appeals enormously, excellent movement”
Tak som potom začala brows-ovať po šteniatkach a dáva ich krásne. Na Slovensku nemá veľa šteniatok, čo beriem tiež ako dobré znamenie. Nuž, čo špekulovať, Kunovce sú nejakú hodinu a pol cesty od nás tak to stihneme aj večer po práci. Ziva šteniatka ešte nemala, kto vie či sa to vôbec podarí. Poctivo som znovu a znovu čítala kedy za fešákom treba ísť, ako by to asi malo prebiehať, ako sa budú zoznamovať, bude jej lízať uško a líškať sa jej. Zverolekár na základe sterov odporučil pondelok. Takže teoreticky podkutá, s psychickou oporou manžela, ktorý sa podujal nás odviesť, sme sa okolo štvrtej vybrali na cestu.
Zopár postrehov z cesty. Po prechode hranicou medzi Slovenskom a Českom ostali cesty nečakane nové, rovné bez výtlkov. Popri ceste nás neohurovali zbytočné reklamy, dedinky boli čistučké a s “dušou” teda mali zachovaný svoj ráz, neboli zdevastované spústou narýchlo zbúchaných tzv. priemyselných zón. Pekné! Tak mi napadlo, že naši starostovia keď schvaľujú územný plán by nemuseli ísť až tak ďaleko, stačí zájsť kúsok za hranice. Čím je to? Snáď tým že im záleží na svojich dedinkách a majú cit pre krásno.
Trochu sme blúdili. V Kunoviciach sú domčeky smiešne označené číslami, raz pekne stúpa číslo za číslom, potom sa zrazu objaví o sto vyššie, potom zase o päť z iného číselného radu, ale nakoniec sme trafili. Pred nami stál čarovný dom z nejakých štyridsiatych rokov dvadsiateho storočia, obrastený divokým brečtanom, na konci dediny, s kopou dreva, starými stromami a kríkmi, a trávnatou plochou dookola. Vzduch voňal spáleným drevom a poľami a ešte všelijakou zverou, pretože Ziva okamžite zbystrila uši, nos pritlačila k zemi a chvíľu trvalo kým sa vyvenčila, čo tak vzrušene stopovala dookola. Pani Kristová je štíhla Moraváčka s krásnym hlbokým hlasom, dlhými blond vlasmi a prirodzeným vystupovaním. Podarene sa občas pochechtávala na celej situácii. My, celej situácie neznalí Slováci, ktorí evidentne nemali žiadne skúsenosti, sme vošli do kráľovstva chovateľskej stanice. Má spolu štrnásť psíkov, poskrývaných po izbách, lebo by sa určite o Zivu pobili a tzv. háravky museli spať oddelene u jej dcéry. Chodbu zdobili rámčeky z medailami z výstav. „To náš děda, to on byl vždycká nadšen z každé medaily“ vysvetľovala ochotne. Cez chodbu nás uviedla do kuchyne s dobre zakúrenou pieckou a tam nás privítal Happy. Neviem si predstaviť psa, ktorému by toto meno sadlo lepšie, krásny, sebavedomý a spokojný sám so sebou, neskutočne temperamentný, v jednom okamihu bol pri Zive, v druhom pod stolom, potom vyskočil k manželovi nech ho poškrabe za uškom a už bol pri mne, vrtiac chvostom a predovšetkým nadšený príchodom fenky. Myslím že všetci traja sme ostali vyplašení, keď sa bez bázne a hany vrhol na Zivu. Libuška sa zase pochechtala a s typickou, krásnou moraváčtinou sa mu prihovorila: „Happy počkej, nebuď pojašenej. Vždyť si musí zvyknout, nechť ji ať si to tu prohlídne.“ Jemne ho zhodila so Zivinho chrbta a oklamala keksíkom asi na minútu. Tak som sa ho snažila odlákať hladkaním, čo sa evidentne znepáčilo Zive a výhražne na neho zavrčala štýlom, si drzí ako ploštica, ale ešte som sa nerozhodla či sa mi topáči alebo si protivný. Za ten čas sme sa snažili nadviazať akú takú konverzáciu, manžel dostal kávičku, ja čajík a priebežne sme zachraňovali Zivu pred vášnivými nápormi Happyho záujmu. No situácia do nejakej podarenej komédie. „Toš Happy už dlhší čas nekryl tak je ňákej vášnivej.“ Obhajovala svojho psíka Libuška, kým som sa ho snažila obzrieť. Obrovské hnedé očiská,malý, pekne bucľatý noštek, krásne rozložená farba a huňatá dlhá srsť. „Je trochu vyžralej po zime.“ Kritickým okom ho zhodnotila majiteľka. Nuž ale užsme moc času nemali, povedala by som, že zdravý dedinský havino sa s tým nemienil párať. Chúďatko Ziva sa mu aj snažila aj nesnažila ujsť. No a tak pekne krásne, aby to šlo ľahšie Libuška vytiahla z chladničky lubrikačný gél, Zivušku jemne natrela, odhrnula jej srsť aby ju nebodaj nešticovala šup, Happy si na ňu vyskočil a bolo po nadbiehaní. Celá návšteva aj s vypitím kávy a čaju nám trvala asi 20 minút. Spojiť sa síce nespojili (až pri druhej návšteve), ale kryť ju kryl. Takže ešte raz v stredu. V aute sme boli chvíľu obaja ticho až manžel zrazu zahlásil: “Práve sme prišli o panenstvo“ Bolo to smiešne a aj výstižné. Pochopila som prečo ju náš Rocky nikdy nekryl, všetci, my všetci, v vrátane neho sme boli samé „kvetinky, ľúbostné listy a zaľúbené nahováranie“ a to teda malo ďaleko od prirodzeného pudového krytia. Nuž bola som teda zvedavá, či tento krát výsledok bude.
13.3.2013 Druhý pokus, tento krát aj so zviazaním, všetko prebehlo ako malo. Podpísali sme krycí list a dohodli sa, že pani Kristovej dáme vedieť keď budeme mať niečo nového a ona nám pošle kópiu rodokmeňa. Pred nami bolo dlhých 28 dní kým by sa malo vedieť či sa krytie podarilo.